nedeľa, 18. novembra 2012

Sokratov súd

Príbeh

Fotky: Sókratés (foto, obrázky)

Pochopiť Sokrata, je niečo ako pochopiť čínskeho Lao´c, alebo japonské básne Hajku. Je to trochu bláznovstvo a trochu zdravý rozum, ale zároveň nič z toho. Ako inak vysvetliť slová mudrca „Viem, že níč neviem.“ ? Môžete to tisíc krát počuť, ale nutne to neznamená, že tomu aj rozumiete.

Sokrates bol človek otázok. Vedel, že pravdu sa hlúpemu človeku vysvetliť nedá, pravda sa vždy hlupáka dotkne, a preto  sa naučil klásť rozumné otázky. Ak je otázka rozumne položená nachádza v sebe aj odpoveď, ak človek aspoň trochu premýšľa.
Hovorí sa, že v Grécku vznikla demokracia, teda vláda ľudu, vláda väčšiny, vláda slobody a pravdy.
Či to tak aj naozaj bolo, alebo je nech preskúma každý sám.
V každom prípade bol Sokrates súčasťou tejto doby a táto doba, táto demokracia, pravda a sloboda ho odsúdila na smrť. Takže teraz ten príbeh.

Sokrates stojí pred súdom. Súd sa skladá z veľavážených ľudí, sudcov a obecenstva. Súd vedie hlavný sudca. Nastáva ticho, sudca začína:
„ Sokrates, stojíte pred veľaváženým súdom tejto krajiny a preto prisahajte, že budete hovoriť pravdu a nič len pravdu.“
Sokrates sa mierne zamyslí a s kľudom začne hovoriť.
„ Viete, páni sudcovia, nepovažujem sa za príliš vzdelaného človeka, rád Vám budem prisahať, aj hovoriť pravdu, ak budem vedieť. Určite to nebude problém, len mi prosím najprv vysvetlite, čo je to pravda, a čo je to prísaha?“
Sudca mierne znervóznel. Zase tie otázky... Pohniezdil sa na svojom kresle a hovorí.
„ No, je to veľmi jednoduché. Pravda je to, čo si videl, alebo počul a prisahať znamená, že budeš hovoriť pravdu. To znamená, že budeš hovoriť to, čo si videl, alebo počul. Takže môžeš pokračovať.“
„ No vidím, že pravda je naozaj v skutku veľmi jednoduchá. Ak je toto pravda, potom nemám problém prisahať. Poviem, čo som videl, počul a je to vybavené, je to pravda....
Ale predtým ako Vám dám svoju prísahu, môj sľub, dajte mi aj vy sľub, že pokiaľ nebudete vy rozumieť tomu, o čom sa hovorí, prestanete ma súdiť. Veď ani murár nemôže súdiť doktora. Ani doktor murára.
Súdiť, posudzovať môže len ten, kto veci rozumie, teda doktor doktora, murár murára atď.“

Vždy, keď Sokrates niečo povie, sudca mierne znervóznie. Toto tu ešte nebolo, aby aj sudca musel verejne prisahať. Ale čo, je to logické, keď chce niekto súdiť, musí rozumieť, ako inak rozlíšiť pravdu od lži. A ja som sudca, ja rozumiem. A okrem toho je tu demokracia, takže aj on si môže povedať svoj názor.
„ No dobre, „ odpovedá sudca „ dávam ti teda slovo, že keď nebudem rozumieť tomu, čo sa tu deje a teda nebudem schopný  rozlíšiť kde je pravda, prestanem ťa súdiť.“
„ No, takže to by sme mali.“ Hovorí Sokrates a prisahá, že bude hovoriť pravdu.
„ Obidvaja sme si demokraticky  stanovili podmienky tohto súdu, alebo rozhovoru. Pred tým ako začneme by som ale chcel ctenému súdu položiť ešte jednu otázku. „
„Bóže, zase tie otázky,“ vzdychol si sudca. No čo už, keď len jedna otázka, tak nech ju povie a ideme na vec.
„ Páni sudcovia, dovoľte mi teda položiť Vám túto otázku.:
Celý svet sa každý deň díva na Slnko, ako vychádza, putuje oblohou a zapadá. Vidí to neomylný pápež, vidí to celý Vatikán, celá  Rímska ríša, celý svet. Nielen že to vidia, ale o tom aj hovoria. Všetci toto putovanie slnka vnímajú ako pohyb slnka okolo zeme. Ale iba jeden jediný človek na svete hovorí, že to, čo vidíte pravda nie je, že skutočnosť je, že slnko stojí a pohybuje sa Zem. Tento človek sa volá Giordano Bruno. Čo s ním ale urobí nevedomá väčšina?
Za živa ho upáli. No napriek jeho smrti sa obeh zeme okolo slnka nezmení. Takže teraz sa Vás pýtam veľavážený pán sudca. Je pravda to, čo človek vidí?
Alebo to pravda byť nemusí?“
V sále nastalo hrobové ticho. Sudcovi by sa krvi nedorezal. Ak nemusí byť pravda to, čo človek vidí, tak aký zmysel má prisahať na to, čo pravda byť nemusí?
Súd sa ani nezačal a už sa skončil. Ďalej nemôže súdiť, nevie rozlíšiť, čo pravda je, a čo nie je. A Sokratovi dal slovo...
V sále sa strhla búrka kriku, nikto už nepočúval nikoho. Sudca prerušil pojednávanie. Sokrates odvedený....

Ako príbeh končí, myslím, že netreba popisovať. Pozná ho každý, priemerne zdatný žiak dejepisu.
Na zamyslenie snáď len jedna otázka. Kristus skončil na kríži po „demokratickom“ hlasovaní väčšiny, Sokrata otrávila väčšina po „demokratickom“ hlasovaní, Giordano Bruno rovnako a v zozname by sa dalo pokračovať. A otázka?

„ Čo je to tá pravda? A kto má právo súdiť?“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.