utorok, 2. júla 2013

11. Slovenské mená a ich význam



  Vieme, aké mená dávame svojim deťom?




Žijeme v dobe, kedy sa nosí všetko možné, len nie to, čo je domáce. Je dobré všetko cudzie, len nie to, čo má korene v rodnej Zemi.
A tak ľudia nosia anglické obleky, americké rifle, čínske tenisky, kupujú si zahraničné autá, chodia na zahraničné dovolenky, jedia zahraničné potraviny, chodia za prácou do cudziny, počúvajú cudziu hudbu, používajú cudzie slová, napodobujú cudziu kultúru, opičia sa po niečom, čo je vyzdvihované ako vrchol civilizácie a pritom je to len mydlová bublina nafúknutá do obrovských rozmerov, ktorá síce má na povrchu farby dúhy, ale vnútri sa nachádza smrad. Ak chceme hovoriť o tom, čo je to domáce a čo je to cudzie, musíme si jasne uvedomiť, alebo povedať kto sme? Za koho sa považujeme, aké sú naše korene, z čoho vychádzame? Je samozrejme možné, že aj na Slovensku môžu byť a žiť ľudia, ktorí sa Slovákmi necítia a patria do iného jazykového, alebo kultúrneho okruhu. Toto tu ale rozoberať nebudeme. My sme Slováci, cítime tu svoje korene a vidíme svoje dejiny v rámci slovanskej skupiny národov. Našim rodným (a teda aj domácim) jazykom je slovenský jazyk, a koreňom staroslovenská, alebo ak chcete staroslovanská kultúra. Presnejšie ako kultúra, by bolo povedať spôsob života ale o tom neskôr.
Ak sme si teda ujasnili kto sme a aký je náš jazyk, môžeme pristúpiť aj k preskúmaniu významu slovenského mena.
Aby sme to pochopili, musíme ale vedieť, čo to je slovenské meno. Keď som bol mladší, myslel som si, že slovenské mená sú predsa v slovenskom kalendári. Viac som nad tým nepremýšľal. Veľmi sa mi páčili mená ako Maťko, Kubko, Miško, Samko, Danka, Janka.
Také mená som chcel dávať svojim deťom. Po čase som sa ale začal pýtať, čo tie mená vlastne znamenajú? Pochopil som, že im vôbec nerozumiem a dal som si ďalšiu otázku. Ak im nerozumiem, sú to vlastne slovenské mená? 
Ak hovorím v Slovenskom jazyku, mal by som rozumieť aj slovenskému menu. Ktorému menu rozumiete skôr ?
Teodorovi, alebo Božidarovi?
Štefanovi, alebo Víťazoslavovi?
Aurélii, alebo Zlatici?
Kláre, alebo Jasne?
Lucii, alebo Svetlane? ...
Myslím, že by malo byť jasné, čo sú to Slovenské mená.
Aký je ale hlbší význam mena, okrem toho, že mu človek rozumie?
Meno je slovo, ale slovo nemusí byť meno. Aký je v tom teda rozdiel? Aký je rozdiel medzi menom a slovom?
Slováci, alebo Slovania používajú slová. Už samotné pomenovanie Slovan, alebo Slovák v sebe obsahuje koreň Slova. Dalo by sa povedať, že Slovania sú ľudia, ktorí používajú slová.
Ak do slova vložíme myšlienku, vznikne meno (pomenovanie).
Ak niekoho chceme pomenovať vložíme do slova myšlienku. (aj niečo iné, o tom ďalej)
Uveďme si príklad:
Ak je niečo krásne, je to krása. (slovo)
Ak je niečo milé, je to milosť, milota.
Ak zo slov krása a milosť, milota vytvoríme meno, vznikne Krasomila, žena, ktorá miluje krásu, alebo žena, ktorá v sebe rozvíja tieto hodnoty. Slovo sme obdarili myšlienkou a vzniklo meno. Pomenovali sme človeka.
Ďalší príklad:
Slavomír – človek, muž sláviaci mier,
                  alebo muž, ktorý mieri k sláve,
                  ten, ktorého oslavou, duchovným cieľom je dosiahnutie pokoja ...
Veľmi dôležité sú tu 3 bodky, lebo samotné meno môže mať viac významov, podľa toho, akú náplň a myšlienku dajú rodičia svojmu dieťatku.
A nielen, že môže mať to isté meno viac významov, ale zároveň aj kombinácií týchto významov.
Môžeme hovoriť aj o skrytom význame mena. Ako príklad uvediem svojho priateľa Bohuša. Jeho pôvodné rodné meno je Michal, čo v hebrejčine znamená niečo, ako podobný bohu. Chcel si zmeniť meno na slovenské. Jeho obdoba je zhruba Bohumer.
- teda ten, ktorý mieri k bohu,
- meria sa s bohom,
- pomerí sa s bohom,
- „pomerný“, podobný bohu ...
To by ale nebol Bohuš, ako ho volám ja, keby to nebolo inak. Všetci okolo si mysleli aké božské slovenské meno si dal. Ale nikto z nich nechápal jeho skrytý význam. A zrejme im  asi nebol ani určený. Bohuš je zenový, alebo presnejšie slovanský bojovník. A jeho korene  pochádzajú od goralov. V goralskom nárečí sa boh povie „bog, bug" A „umer“ znamená zomrel. Myšlienka a teda skrytý význam tohto mena znamená boh zomrel, boh-umer. Človek, ktorý už vo svojom živote nepotrebuje pre svoj vývoj metaforu boha. Rozhodol sa ísť cestou bojovníkov, ako boli Budha, Mahavíra, alebo mnoho ďalších, ktorí pochopili, že obraz boha je rozprávkou pre ľudí, ktorí zatiaľ nenašli odvahu ísť vlastnou cestou. (Toto si o Bohušovi myslím ja. On si o sebe myslí určite niečo iné....)
A tak viacerí ľudia , ktorí majú na prvý pohľad rovnaké mená, môžu mať vlastne odlišný význam mena. A nielen, že môžu, ale aj majú, lebo každý človek, rodič, aj dieťa je iné, neopakovateľné a kópie v tomto svete neexistujú. Už len z tohto pohľadu by malo byť prirodzené vytváranie aj nových, ešte neexistujúcich a v žiadnom kalendári neevidovaných mien. To, že je to aj právne možné uvediem ako prílohu k tejto téme na záver.
Vytváranie samotných mien a pomenovávanie tiež nie je len  jednorázová vec pri narodení. Staré prírodné národy toto vedeli a ak meno človeku nepasovalo, alebo človek dozrel do štádia, kedy bola nevyhnutná zmena života, zmena duchovného nasmerovania,
meno sa jednoducho zmenilo. Tak vlastne toto meno slúžilo ako zdôraznenie vlastnosti, ktorú má človek rozvinúť, alebo pochopenia, ktorým má človek prejsť. Pri tvorbe takýchto duchovných významových mien pomáhali ľudia, starešinovia, alebo vedmy, ktorí dostatočne rozumeli životu a jeho súvislostiam
Vráťme sa ale k významu mena. Povedali sme si, že meno je vlastne obohatené slovo o myšlienku. Ale rodič svojmu dieťaťu nedáva len význam a formu, ale aj obsah, cit. A každý rodič iným spôsobom ako sme už povedali.
Čiže, čo dáva rodič svojmu dieťaťu?
Ak je láska povrchná dáva mu (len) formu to jest ľudské telo.
 Ak ide človek hlbšie dáva mu myšlienku, význam.
Ak ide ešte ďalej, dáva mu aj obsah, náboj, teda cit. Vrcholom ľudského citu je láska.
Toto sú hodnoty, ktoré môžu dať rodičia svojmu dieťaťu. Do akej miery tieto hodnoty deti dostanú, v takej miere sa rozvíjajú. Či z dieťaťa vyrastie súcitný, zdravý a tvorivý človek s pevnou vôľou, alebo troska so životným utrpením, závisí vo veľkej miere na rodičoch.
Skúsme si to teda zhrnúť.
Meno je slovo obohatené o význam vo forme myšlienky a citu, ktoré vytvárajú rodičia pri narodení dieťaťa. A vo veľkej miere tým ovplyvňujú jeho život.
Do akej miery si toto rodičia uvedomujú je otázne. Faktom ostáva skutočnosť, že tento svet je tvorený myšlienkami, citmi a hrubou hmotou. A každý človek dokáže tento svet ovplyvňovať len do tej miery, do akej týmto zákonitostiam rozumie. (V tejto súvislosti pozri článok ,, Zákon rezonancie")
Ak máme byť na túto tému objektívny, musíme na záver povedať aj druhú stránku významu mien, slov, myšlienok, citov...
Meno formuje človeka (okrem iného) to je isté.
Rodičia menom môžu napomôcť vývoju dieťaťa, to je tiež isté.
Ale položme si otázku?
Dokedy má byť toto dieťa formované?
Základom života je predsa sloboda. Fyzicky je dieťa slobodné niekedy okolo dvadsiatky, kedy začína byť zhruba materiálne sebestačné. To sa viac  menej podarí každému. Čo je to ale duchovná, alebo duševná samostatnosť, nezávislosť, sloboda?
Koľkým z nás sa podarilo oslobodiť sa od mien, myšlienok, alebo citov?
A prečo by sme sa mali od toho oslobodiť?
A čo to vlastne oslobodiť sa znamená? No to sú otázky, na ktoré je v určitom veku človeka dobré nájsť odpoveď.
Ak hovoríme o oslobodení sa od mien, myšlienok, citov, alebo aj od fyzického sveta, nehovoríme o tom, že ich človek prestane používať, ale o tom, že si začne uvedomovať, že sú to len nástroje k životu, ale nie sú nim samotným. Začne si uvedomovať, že je tu  ešte niečo za tým všetkým, niečo, alebo niekto kto tieto nástroje používa.
 A prečo by si mal toto uvedomiť?
No z jednoduchého dôvodu.
Ak si záhradník začne myslieť, že je fúrik, alebo hrable začne to byť problém. Fúrik hrdzavie, hrable sa môžu polámať. Ak Vám nebude jasné, že vy ste záhradník a fúrik a hrable sú len nástrojom, ktorý podlieha rozpadu, budete trpieť.
A to nikto nechce, preto je dobré v určitom štádiu vývoja človeka sa od javov ako sú mená, myšlienky, city, telo, svet... oslobodiť.
Do akej miery sa nám to darí zistíme jednoduchými otázkami. Vyviedlo nás v poslednej dobe niečo z rovnováhy? Podráždil nás niekoho názor? Myšlienka? Emócia? Čo pociťujete ak niekto použije vulgárne slová? Alebo, keď vám niekto vynadá? Urazíte sa, alebo tomu nevenujete pozornosť a ostanete v pokoji? Dlho ste nahnevaní? Zažívate stavy žiarlivosti, strachu, hnevu, úzkosti, alebo nebodaj depresie? Cítite sa zle keď sa hovorí o smrti, alebo keď vidíte,  že sa smrť blíži? ...
Dalo by sa pokračovať ďalej. Ak sme voči sebe úprimný, priznajme si, či sme slobodný, alebo sme otrokmi svojich nástrojov.
Aby táto úvaha nebola len teoretická, uvediem jeden príklad, kedy stav, veľmi podobný slobode môžete zažiť, alebo ho zažívate každý deň. Deje sa to vždy ráno pri prebúdzaní. Ak je človek po spánku dostatočne oddýchnutý, ráno sa najskôr začne prebúdzať vedomie, potom myseľ a nakoniec telo. Trvá to pár sekúnd, alebo minút, ale pokiaľ tomu budeme venovať pozornosť, všimneme si to a čím viac tomu pozornosť venujeme interval oddelenosti vedomia od tela a mysle sa predlžuje. Uvedomíte si, akú blaženosť prežívate v tomto stave oddelenia a uvedomíte si aj, ako postupne do vášho vedomia s prebúdzaním mysle a tela bude vstupovať  bolesť. Ak budete skúmať ďalej, uvedomíte si aj mnoho iného. Aj keď sa veľa krát pomýlite.
(Aj tu je dôležitá technika nestranného pozorovateľa, ako sme uviedli v článku o kvantovej fyzike. )
Na tom, že človek robí chyby, nie je nič zlé. Učí sa pri tom a vyvíja sa. Problém nastáva, ak sa človek klame a hrá sa na niekoho, niečo, čím skutočne nie je. A kým teda je?
To je cesta hľadania na celý život. Dobré meno je jednou z pomôcok, ktoré mu v tom uľahčia. Meno je ako zrkadlo, ktoré postavíme pred človeka. Ak je  čisté, rýchlo sa v ňom rozpozná. Ak je znečistené, je nezrozumiteľné, proces  hľadania a poznávania sa  spomalí.

Poznámka: Obrázok kreslila Zoranka, 8 rokov

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.