nedeľa, 20. januára 2013

Lao´c prezidentom



Príbeh


        Lao´c bol človek pochopenia. Vedel, že vyslovená pravda už pravda nie je. Vedel, že ak je niečo vyslovené, zároveň platí aj toho opak. Lao´c bol ako umelec, ktorý sa dokáže pozrieť na vec z viacerých strán. Z každej strany vyzerá inak, ale jej podstata sa nezmenila.
Žil v dobe, keď v zemi vládol cisár Šu. Bol to neobyčajný vládca. Neobyčajný tým, že chcel pochopiť pravdu a zároveň bol politik. Už to samo o sebe je nemožné, lebo ako chcete pre ľudí tvoriť zákony, keď ste sám nevedomý? V každom prípade, snaha tu bola a snaha sa vždy cení.
Uvažovaním prišiel cisár k názoru, že keď má byť spravodlivý štát, musí na jeho čele stáť spravodlivý prezident. Nebude mať bohvieaké právomoci, ale bude reprezentovať a ľudia si budú môcť verejne vypočuť jeho názor.
Zámer bol jasný. Teraz ešte takého človeka nájsť. Nuž, vyslal poslov po krajine. A tá krajina nebola malá, aby našli najmúdrejšieho človeka v Číne.
Po rokoch hľadania prichádzali postupne poslovia späť za cisárom a zdeľovali mu to, čo zistili. Najmúdrejší človek v Číne je Lao´c.
Nuž, cisár nezaváhal a vypravil sa za Lao´cem.
Lao´c práve polieval záhradu, keď k nemu dorazil sprievod s cisárom. Cisár v honosnom oblečení sprvu nemohol uveriť, že toto je ten človek. Roztrhané gate, strapaté vlasy, mierny úsmev na tvári a v očiach blesky.
No dobre. Dal sa na vec, tak ju musí dotiahnuť do konca. Vysvetlil Lao´cemu o čo ide a čakal na odpoveď.
Lao´c počúval. Miestami si cisár myslel, že nepočúva jeho ale vtákov okolo. Lao´c sa zamyslel a odpovedal. „Zaujímavé. Už som počul veľa hlúpostí, ale toto je asi tá najväčšia. Ale som blázon, vždy som ním bol, mám rád dobrodružstvá, tak prečo nie...“
Cisár bol mierne zaskočený. Nerátal, že to pôjde tak ľahko. Už na dvore ho vystríhali, že Lao´c je ako neskrotený drak, do ničoho sa nedá prinútiť a ľudia sa ho väčšinou boja.
„Mám ale jednu podmienku“ pokračoval Lao´c. „Do ničoho ma nebudete nútiť a ja tiež nikoho do ničoho nútiť nebudem.“
Skvelé. Pomyslel si cisár. Nikoho do ničoho nútiť nebude, presne takého človeka potrebujem.
Veď nakoniec, vládnuť chcem ja. Cisár sa spokojne vrátil domov a nechal pripraviť všetko na to, aby mohol nastať deň uvedenia prezidenta do úradu.
Tento deň sa postupne blížil až jedného dňa nastal. Všetko bolo pripravené, hostia aj cisár stáli v slávnostnom oblečení na svojich miestach. Na svojom mieste stál aj Lao´c.
Mal na sebe krásny ľudový kroj. Všetko sa mohlo začať.
Dozneli úvodné fanfáry a k Lao´cemu pristúpil najvyšší štátny úradník, predseda súdu s knihou v ruke.
„Lao´c, prisahajte na túto ústavu, že ju budete dodržiavať a ctiť, tak ako celý čínsky národ.“
V sále nastalo ticho. Až doteraz išlo všetko ako po masle, cisár bol nadmieru spokojný, klebety o Lao´c boli vymyslené. Ako sa ticho prehlbovalo, cisár začínal v duši cítiť to, o čom mu rozprávali jeho poslovia. Dajte si na neho pozor. Je to síce múdry človek, viac než múdry, ale zasiahne vás  práve vtedy, keď to najmenej čakáte. Cisár začal cítiť, že kameň v bruchu sa mu začína zväčšovať a začal sa potiť. Toľko hostí, toľko ceremónií a Lao´c je stále ticho...
„Zaujímavé“ po dlhej chvíli vyšlo z Lao´c.
Cisár aj všetci prítomný si mierne vydýchli. „Takže mám prisahať na ústavu,“ pokračoval Lao´c. „Zhruba aj viem, čo je to prísaha, zhruba aj viem, čo je to ústava. Ale prezraďte mi, pre živého boha, ako idú tieto dve veci dohromady? Ústava, ktorá platila v 14-tom roku, už v 18-tom roku  neplatila. Ústava  z 39-teho bola iná ako tá v 45-tom. To, čo platilo v 45-tom, neplatilo v 48-mom. V 68-mom to bolo inak ako v 69-tom. Ústava v 89-tom sa menila opäť. Jedných velebili a po zmene tých istých súdili. Ako odo mňa  môžete žiadať, aby som prisahal na niečo, čo sa stále mení? A život sa mení stále. Mám teda prisahať každý deň, každú hodinu, sekundu? Veď to by som celý život nič iné nerobil, len prisahal. Toto odo mňa chcete?“
Cisár mal v hlave taký guľáš, aký ešte nikdy v živote. Nevedel, či sa má hanbiť, hnevať, ujsť alebo sa prepadnúť. Ale bol si vedomý, že on je tu šéf, tak musí niečo povedať. Ticho by sa dalo krájať na kusy, ale cisár mal v sebe schopnosť premýšľať aj v ťažkých  okamihoch, a niečo z Lao´c slov sa mu zdalo logické a pravdivé. Nechcel obrad prerušiť a tak sa spýtal.
„Na čo teda môže prisahať najmúdrejší človek v Číne?“
Cisár si vydýchol, zdalo sa mu, že jeho otázka bola hodná mudrca. Ticho striedalo ticho. Lao´c odpovedá.
„No, je to v podstate veľmi jednoduché. Ak by som  mal na niečo prisahať, musíme nájsť niečo, čo sa nemení, niečo nemenné, trvalé, stále. Niečo, čo nepodlieha rozpadu, v čase ani v priestore, takže poďme spolu hľadať.
Môžem  prisahať trebárs na zákon gravitácie? Platí tu v Číne a platí aj na Slovensku, a to už je čo povedať. Bude platiť zajtra, včera aj dnes. Zdalo by sa, že zákon gravitácie je nemenný v čase a priestore. Ale bohužiaľ je to len zdanie. Sú situácie, kedy platí jeho opak – levitácia. Môžem prisahať  na život? Veď existuje smrť. Môžem prisahať na pravdu? A čo je to pravda? A prečo je lož? Skúste v tomto svete nájsť niečo, čo nemá svoj opak, niečo, čo sa nemení. Ak niekto v tejto sále našiel nemenné, nech sa prihlási a môžete ho spraviť prezidentom.
            Takže skúsme si to zhrnúť. Chcete odo mňa, aby som prisahal na niečo, čo sa neustále mení. A nikto z Vás nenašiel to, čo sa nemení. Keby som aj našiel to, čo sa nemení, ako by som Vám mohol na toto nemenné prisahať, keď ani neviete, čo to je  a ja to vyjadriť neviem? Aký by to všetko malo zmysel? No, pre mňa žiaden a pre vás tiež. Tak načo robiť nezmyselné veci? Ak Vás môžem niečím obohatiť, spýtajte sa , ak budem vedieť odpovedať, odpoviem.
Môžete ma kľudne oslovovať aj pán prezident, neurazím sa, urážajú sa len idioti. Len ma pre boha nenúťte prisahať na Ústavu.“
            Obrad skončil, hostia sa rozišli. Odišiel aj Lao´c a venoval sa opäť svojej záhrade.
Od tých čias už v Číne nikto nikdy nebol prezident, ale povráva sa, že jedného človeka tak prezývajú už 2500 rokov.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.