Rozhovor o nás pre Bioprevás a pre Vás

Rozhovor sme uskutočnili so Zuzkou o tom, ako si tu, v sade, vlastne žijeme, a ako to celé asi začalo. 

“Ivka, Gabo, malá Zorka, 7 priateľských psov (od malých jazvečíkov až po obrovských čuvačov), koníky, somárik, vietnamské prasiatka, sliepky a najnovšie i zajačiky. A samozrejme rozľahlé jalbkové sady a záhradka, v ktorej som po prvý krát v živote videla, ako pekne rastie kapusta :-)

To všetko sa mi vybaví, keď si spomeniem na ekosad Líviu, farmu nachádzajúcu sa v Kolíňanoch.”

1. Ivka, povedz mi niečo o Vašich začiatkoch, kedy ste sad založili.....

Samotná myšlienka sadu zrela 2 roky intenzívne, kedy sa zbierali informácie o ekologickom pestovaní ako takom po celej Európe, a zároveň sa hľadalo vhodné miesto na založenie sadu v okolí Nitry a následne vybavovanie kúpy pozemkov. Sad bol napokon založený  v roku 1997 ako vôbec prvý certifikovaný ekologický sad na Slovensku.

V tom čase, v roku 1997,  tu bola “púšť”, malé stromy, závlahové hadice a pár zamestnancov. Na samotnom pozemku sa nebývalo.

2. Hovoríš, že spočiatku tu bola púšť, naopak teraz pri návšteve sadu mám dojem, že jej tu je v súčastnosti až-až...

Čo sa týka vody, s pozemkom hraničil malý potôčik, ktorý počas horúcich letných mesiacov vysychal. Už vtedy ale Gabo tušil, že je to len stav, ktorý sa behom pár rokov zmení a voda potečie celoročne. Mal pravdu.

V čase, keď som do sadu prvý krát v roku 2001 prišla to bolo s vodou v potoku oveľa lepšie. Vďaka zatrávneniu a výsadbe stromov sa v krajine zadržala a stále zadržiava vlaha.  Kde je voda tam je život. Viac vody = viac živočíchov, rôznych rastlín a stromov, ktoré sa predtým na holej roli nemali šancu žiť, prežiť a množiť sa. Krajina sa stáva rok po roku naďalej bohatšou na život. A to je cieľ.

3. Prečo ste sa rozhodli žiť na pozemku, v sade?

Keď človek začne robiť s pôdou, so Zemou, živiť sa ňou, zistí, že bývať mimo pozemku, na ktorom hospodári, každý deň naň dochádzať a po večeroch sa vracať do betonóvej klietky ho aj tak niečím vyčerpáva a nemá nič spoločné s ekológiou a trvalou udržateľnosťou.

A tak si aj Gabriel v roku 1999 zbalil svojich pár vecí do tašky z výškového činžiaku a nasťahoval sa natrvalo najprv do unimobunky priamo na pozemok, neskôr inak.

Dobrý krok.

A pretože, SadLivia, to je žiť na Zemi, žiť zo Zeme. A pretože ekológia rovná sa ekonómia.

V rokoch 2000 - 2002 sa postupne k sadu dokupovali pozemky po oboch stranách potôčika a pozemky sa vysádzali zmiešanými ovocnými sadmi, teraz už extenzívne, nie s cieľom zisku ako prvoradého. Predovšetkým to mala byť ďalšia Zem prirodzene bez používania postrekov  a akýchkoľvek chemikálií. Pozemok, ktorý by bol zároveň ochrannou zónou pre vodu, pre intenzívny sad, a samozrejme pre všetko živé naokolo. Ľudí, zvieratá aj rastliny.

4. V súčasnej dobe pestujete prevažne jablká, ktorá odroda je Vaša najobľúbenejšia?

Hm. Hm. Toho roku nám veľmi chutila Rubinola, Selena, Topaz, Florina je stále veľmi chutná a sladučká ....

Ale vieš, každý rok je iný. Ten minulý, teda rok 2011, bol extrémne suchý. U nás nepršalo 4 mesiace takmer vôbec, a bolo takmer stále slnečno. To paradoxne spôsobilo u jabĺk to, že boli nádhrene vyfarbené a správne dozreté. A tak ja osobne si naozaj nepamätám, že by sme boli tak spokoní, čo sa týka kvality chute jabĺk. V sade je zhruba 12 odrôd jabĺk, a minuloročná sezóna nám dala v každom jablku výbornu chuť aj vzdhľad. Rosana šťavnatá, voňavá, výrazná kyslo-sladká chuť, Florina nádherne červeno - bordová a sladká, Rubinola pásikavá, sladučká a šťavnatá.... Otava šťavnatá a výborne kyslasto - citrónová....

Ak sa na to pozrieš z hľadiska pestovania je to zas iné. Možno v naozaj skratke - časom sme sa naučili, že každé jablko sa na niečo hodí viac, na niečo menej. A že je dôležité vedieť kde a načo strom potrebuješ, či pre osobnú spotrebu v malom alebo vo veľkom na obchod.

Ale o tom možno inokedy.

5. Niektorí konvenční pestovatelia tvrdia, že jablko sa nedá vypestovať bez postreku, ale Vám sa to už niekoľko rokov dobre darí....

Ako som už spomínala, pred založením sadu sa bol Gabriel s rodinou inšpirovať návštevami po podobných sadoch v Európe, keďže v tom čase ekológiu v poľnohospodárstve, teda  v ovocinárstve v takých rozmeroch nerobil na Slovensku nikto. Zistili, že rozdiel medzi ekologickými sadmi a neekologickými sadmi bol v tom, že ekologický poľnohospodári bežne používali povolené postreky v ekologickom poľnohospodárstve.

A tak, bolo to viac ako 10 rokov dozadu, aj Gabriel používal povolené hnojivá a postreky v ekológii. V tom čase už okrem neho bývali v sade aj psy, mačky a iné zvery. Jeho agronón navrhol použiť vtedy aj teraz v ekológii povolený Biobit - Bacillus turingiensis - biologický postrekový prípravok vo forme prášku, určený k regulácii húseníc škodcov motýľov na ovocných stromoch, vínnych rév....

Následne na to mu uhynula fena, vlčiačka, dovtedy úplne zdravá a mladá.

Vtedy Gabo prestal s podobnými prípravkami.

Aby čitatelia pochopili, smrť premnožených bacilov v ľudskom tele, alebo húseníc v sade, plevelu v záhradke ako taká je do určitej miery nevyhnutná na prežitie toho ktorého zasiahnutého organizmu, či už človeka, stromu alebo rastliny. Niekedy je aj takýto zásah nutný pre záchranu jedinca, jedincov. Avšak problém nastáva vo chvlíli, keď sa takýto zásah používa neprimerane, aj vtedy, keď nie je nevyhnutný.

Svetom letí trend prevencie a ochrany rastlín a ľudí, kedy sa postreky a lieky používajú ako samozrejmosť dosť neuvážene, predpísano, a veľa krát úplne zbytočne. A to je to, o čom hovorím.

Ale ako bez chémie? Je to na začiatku predovšetkým o vnútornom rozhodnutí človeka, o vnútornom presvedčení človeka - pestovateľa, že bez chémie to ide. Je to aj o vôli spolupracovať s prírodou a rešpektovať ju, a jej zákonitosti, vnímať jej neobmedzené možnosti ako spoluprácu s nami, nie ako boj.

Keď človek do prírody dáva, vráti sa mu stonásobne, ak naopak žije na úkor, bude mu odobraté.

To je jeden z prírodných zákonov, ktorým sa snažíme riadiť.

Aj keď je jablkový sad zasadený ako intenzívny, teda produkčný, teda zameraný na vytvorenie zisku, nesnažíme sa ho vyčerpať, vyžmýkať do maxima, na jeho úkor a na úkor živých tvorov v okolí, nás ľudí a budúcich generácií.

Samozrejme, nie sme žiadny supermani, a tak sa aj my stretávame s mnohými otázkami a riešime dilemy za chodu. Čo s myšami, keď sú premnožené, čo zo zajacmi v zime, keď ohlodajú 90%nového sadu???? Čo z vlkmi, ktoré vychádzajú z vyklčovaných stromov.....???

Ale hovoríme si ak je otázka, je aj odpoveď. Len treba hľadať, pýtať sa.  Niekedy sa vyrieši sama náhodou.

6. Možno si my ľudia, žijúci v meste a "odrezaní" od pestovania na vlastných záhradkách, presne nevieme predstaviť, aké otázky a dilemy máš na mysli. Povieš nám nejaký príklad?

Napríklad. Gabino kúpil dve vietnamské svine a kančeka do sadu. Najprv ich choval zavreté vo výbehu, ale časom sa rozhodol, keďže sad je oplotený svinky vypustiť voľne do sadu. A svine s množia, je ich viac ako tri... ako to už býva. Najprv boli svine iba v jablkovo-hruškovej časti sadu, a záhadne tam prestal problém s myšami vôbec, keďže svine ryli, a sú všežravce, vyrili si aj myši. V Hospodárskych novinách bol neskôr jeden článok, že v Amerike sa robil výskum, kde porovnávali v ekologických sadoch množstvo škodcov ale jeden sa im vymykal. nebolo v ňom toľko škodcov ako v iných, a tam zistili, že ten jediný mal v sade aj svine....  ako v našom sade.

7. V posledných rokoch je počasie dosť nestále (prudké zmeny počasia), pozoruješ nejaký vplyv na úrodnosť Vašich jabloní? Lebo veľa záhradkárov má s tým problém...

Otázka počasia je otázka, ktorou sa zaoberá množstvo ľudí na tejto planéte. Všetkých sa nás to dotýka. Bytostne. Aj jabloní, aj psov, aj ľudí.

Tým, ako žijeme v sade sa snažíme dať priestor na regeneráciu Zeme, zbytočne nezasahujeme, tam kde netreba a snažíme sa priblížiť sebestačnosti.  Verím, že keď nás bude viac podobne pristupovať k nášmu domovu, k našej planéte, bude pre ňu  jednoduchšie sa opäť zotaviť z nadmerného a škodlivého zaťaženia, ktoré na ňu my ľudia vyvíjame a dostane sa do rovnováhy. Počasie sú živly, a sú odrazom miesta, v ktorom žijeme, a preto ich treba pozorovať, poučiť sa z nich, a rešpektovať ich. Sú predsa aj v nás. A možno v tejto rýchlej dobe v Európe sú odrazom našeho vnútra.

8. Čo by si teda na záver chcela odkázať našim čitateľom?

Viac prírody a menej betónu, viac chodiť pešo ako benzínovými a naftovými tátošmi. Viac pokoja a spolupráce ľudom …