štvrtok 26. apríla 2012

Úvaha o ekológii a pôvodných druhoch od Andreja

Zjem všetko, čo nezje mňa...

Dnes čoraz viac ľudí začina chápať, že náš život - život jednotlivca v tejto spoločnosti, nie je prirodzený. Cítia, že niečo nie je v poriadku. Vzdialili sme sa prostrediu, v ktorom vyrastali dlhé generácie našich predkov a ktorému sa prispôsobili. Vytvorili sme vlastné prostredie a to meníme podľa toho, ako sa nám zachce. Otázka je, či to má niekto vlaste pod kontolou. Všetci sú pasažiermi v akejsi neriadenej strele zvanej "civilizácia".Náš druh je extrémne prispôsobivý. Obsadili sme všetky svetadiely a všetky prostredia. naučili sme sa jesť prakticky čokoľvek, ako sa vraví: Zjem všetko, čo nezje mňa...


Človek si zvykne na všetko, aj na smrť...

Naozaj. Naučili sme sa žiť s vedomím smrteľnosti.
Dokázali sme využiť každú maličkosť v náš prospech. Teda hlavne v prospech konkrétneho jednotlivca. Na druhom mieste pre jeho rodinu, potom priateľov a známych a napokon aj pre všetkých ostatných ľudí, v niektorých prípadoch. Každý v pude sebazáchovy urobí všetko pre svoju záchranu. Je pomerne bežné, že pre ochranu svojej rodiny a najbližších je ochotný urobiť divy, niekedy aj obetovať vlastný život. Menej často však už sa môžeme stretnúť s tým, že by niekto jednal v prvom rade v záujme celého ľudstva. Jedno z najznámejších náboženstiev vzniklo na základe predstavy podobnej obete. Za tento skutok potom vstúpil na nebesia, teda aspoň v mysliach miliónov ľúdí minulosti aj súčastnosti - dostal sa tam ako vrchol altruizmu, vzor hodný nasledovania....
Každá včela z včelstva urobí podobnú obetu, keď za cenu ukrutných bolestí, pri vytrhnutí vnútorností nezaváha ani chvíľu a poštípe... Ktorákoľvek včela je ochotná sa stať kedykoľvek takýmto mučeníkom... Pre včely je to normálne. Asi by nechápali toto náboženstvo a uctievanie takejto obete, keby mohli niečo také chápať...


Keď nejde o život, nejde o nič...

Iste, sme oveľa viac sebeckí než altruistickí...
Lovci, zberači... Využijeme každú možnosť. Ak sa to oplatí, ak nám to pomôže, neštítime sa ničoho.
Napichli sme sa na zásoby uhlia, ropy a ostatných fosílnych palív. Vďaka tomu sme vybudovali túto civilizáciu. Naduto sa pritom tvárime, že to hlavne vďaka nám, že sme tak dobrí, že ten vedecko - technický pokrok sa prirodzene tak zrýchľuje, až je nezastaviteľný. Všetko sme to dokázali my, ľudia.
Možno podobnú nadutosť a hrdosť cítili ľudia na Veľkonočných ostrovoch, keď stavali tie obrovské sochy...
Dnes nechápenme načo postavili na Veškonočných ostrochoch tie obrovské kamenné sochy a pritom vyrúbali všetky stromy a zožrali úplne všetko, čo sa zožrať dalo. Na púšti toho nešťastného ostrova sa potom, keď už nemali fakt čo jesť, ľudia vzbúrili proti svojej vrchnosti, ktorá to "dopustila". Poškodili v zúrivosti sochy a pozabíjali sa navzájom. Potom prežilo len zopár potomkov kanibalov, ktorých neskôr objavili námorníci na pustom ostrove bez stomov pre zvyšok sveta. Zabudli nielen to, ako a prečo ich predkovia stavali vlastne tie sochy, ale aj napríklad ako sa stavajú člny a ďalšie dôležité technické zručnosti. Toto je reálna situácia archeologicky zdokumentovaná. Je to taký príklad, čo ľudia urobia na malom ostrove. Je náš svet dosť veľký, aby sme sa mohli správať podobne?
Ako sa asi cítil posledný drevorubač na Veľkonočnom ostrove, keď vyrúbal posledný strom? Chápal vôbec, že on je posledný , ktorý si bude môcť podkúriť? Že trochu krátkodobého tepla, ktoré si dopraje ako posledný na ostrove vymení za nekonečné obdobie chladu pre ďalšie generácie včítane svojich potomkov? Zrejme si povedal: " Ak nevyrúbem ja, vyrúbe i tak niekto iný..."
Iste na malom vzdialenom ostrove je rovnováha krehká a ľudia - polynézania, sú len nevzdelaní divosi...
Často sa stretávam s romantickou predstavou, že práve kultúry lovcov a zberačov žili v akejsi rovnováhe s prírodou. Že ju nepoškodzovali. Správali sa rozumne a čerpali len toľko, aby stav bol trvalo udržateľný. O nesporávnosti tejto romantickej predstavy svedčia mnohé prípady zaniknutých lokálnych civilizácií. Tiež je "veľkou náhodou", že všade, kam prenikli " našinci" po skončení doby ľadovej vyhynula megafauna. Nejednalo sa zďaleka iba o mamuty. Desiatky veľkých zvierat vyhynuli na jednotlivých kontinentoch, či ostrovoch krátko na to, ako tam dorazili ľudia.
O čo sme my civilizovanejší? Len o schopnosť zložitejšie a dôkladnejšie drancovať planétu. Za pár rokov vyčerpáme fosílne palivá. Rovnako ako ten posledný drevorubač na Veľkonočnom ostrove vyrúbeme kľudne i ten poslendý strom...(iste, bolo to obrane povedané) každý hľadí len na svoj život a nie je ochotný sa vzdať toho, čo má na úkor budúcnosti svojich potomkov... Narodili sme sa do tohoto sveta, i ten počený lovec a zberač, čo vyberá kontajnery pod oknami panelákov a príležitostne možno niečo ukradne. I ten multimilionár, ktorý sa narodil do svojho prepychu a má všetko, čo len je možné mať. Pokrivený svojimi podivnými záľubami a konzumným spôsobom myslenia. Ak si niekto naozaj myslí, že týmto patrí svet a že to tu riadia, snaží sa len nahradiť ideu všemocného boha. Ľudia si len ťažko priznajú, že ten všemocný boháč je taký istý človek ako ktorúkoľvek iný a ide mu len o udržanie si svojho štandaru. Až na jeden problém. je kŕmený rovnakými lžami ako ostatní. Jeho videnie je však pokrivené odtrhnutím od reality a jeho úsudok v jeho nadutosti nemá veľkú hodnotu.
Zmenili sme väčšinu plôch na našej planéte. Už nie pralesy ani stepy, pampy, savany, či prérie plné spoločenstiev rastlín a zvierat. Kam  oko dohliadne, monokultúry na zdevastovanej pôde... Vrcholom arogancie je, keď niekto ospevuje obrovské lány modifikovanej sóje, ktoré rastú na miestach, kde bol Brazílsky prales... ako obrovský úspech poľnohospodárstva... vyčerpaná mŕtva pôda...
Iste sú tu hnutia a aktivisti. Vlády a ich úradníci si vypichli nejaké kozmetické úpravy, aby  sa niečo akože robilo a zapchali tým pár streleným podivínom hubu. Tak napríklad sa ide po introdukovaných nepôvodných druhoch. Niektoré dreviny vadia. Agát, Ginko a ďalšie... Aj rastliny nie sú všetky pôvodné...Druhá vec, že plevel celého sveta sa spojil a nikto ho už nikdy odnikiaľ nedostane...
Vo všeobecnosti je to tak, že čím je väčší ostrov, či kontinent, tým sú jeho spoločenstvá rastlín odolnejšie voči zavlečencom z iných častí sveta a naopak. Čím je kontinent či dokonca ostrov menší a viac a dlhšie izolovaný od zvyšku sveta, tým je pri stretnutí s cudzími zvieratami či rastlinami viac ohrozený. Nielen preto, že "votrelec" ľahko prenikne do takého menšieho sveta, ale hlavne preto, že tam nie sú parazity a predátory, ktoré by to tak ľahlko ohrozili... či aspoň regulovali jeho šírenie. Nemá tu tak zdatnú konkurenciu, pretože zvieratá na konkurenciu tu nie sú zvyknuté. Ak je zavlečený predátor, nie je jeho korisť na neho a často ani na iného predátora zvyknutá.
Hovorme však o Slovensku. Nachádzame sa na starom kontinente na križovatke Afriky a Ázie. Striedavo serm prenikali živočíchy z oboch týchto veľkých kontinentov. Euroázioafrika je veľký koglomerát a je to najväčšia prepojená pevnina na svete. V porovnaní s ňou sú ostatné malé ostrovy či aj svetadiely ako Austrália či Južná Amerika malé a vzdialené mimo hlavné dianie. Severná Amerika bola striedavo spojená s Áziou  a tak komunikácia tu bola. Skôr však smerom do Ameriky. ...ak vypustíme napríklad kone, ktoré pochádzajú paradoxne práve z Ameriky, kde ale neskôr vyhynuli...
Kee došlo k priblíženiu severnej a južnej Ameriky a tieto dva pomerne veľké svety sa " stretli", takže došlo k prieniku zvierat z južnej do severnej Ameriky a naopak. Bol to šok pre oba kontinenty. Horšie však na tom bola Južná Amerika, pretože spoločdnstvá zvierat a rastlín tu boli"staršie", menej prispôsobené konkurencii. Dovtedy kontinent bez pravých mačkovitých, psovitých a medveďovitých šeliem začal byť ohrozovaný vyspelejšími predátormi, než boli veľké pštrosovité dravé vtáky, či primitívnejšie vačnatce. Tak sa stalo toto stretnutie pre mnoho veľkých zvierat osudným a to ešte pred tým, než tam prišli indiáni a zánik väčších zvierat okupovaných jaguárom, pumou a ďalšími vyspelými cicavcami dovŕšili.
Do severnej Ameriky sa z južnej úspešne presťahovalo len zopár druhov, z ktorých je najznámejšia vačica.
Z uvedeného vyplýva, že naše druhy zvierat a rastlín sú už dlho atakované všetkými možnými parazitmi a predátormi. Museli sa prispôsobiiť a stať sa konkurencieschopnými. Naopak, po zavlečení našich zvierat do sveta mali často provbém práve tie miesta, kam sa naše otrlé živočíchy a rastliny dostali.
Treba však povedať aj to, že nie všetky zvieratá a rastliny tu strednej Európe sú pôvodné. Naopak. Počas doby ľadovej, čo zas nebolo až tak v ďalekej minulosti, v našich končinách bolo trvalé zaľadnenie. Len na najteplejších miestach, napríklad pri horúcich prameňoch a podobne sa zachovala breza, tis, kosodrevina a pod. Dnes sú to často vzácne relikty. Všetko ostatné sem prišlo z juhu. Tak teraz je, či nie je toto spoločenstvo u nás pôvodné? Všetky druhy z Ázie a severu Afriky tu majú otvorené dvere... Veď stačí, aby sa vtáčik nazobal bobúľ a priletel a máme tu vysiaty nový druh... Takže hranie sa na pôvodné a nepôvodné druhy mi pripadá trochu praštené...
Niektoré kozmetidké operácie na oko chrániace ekosystémy sú tupými úradníkmi bezmyšlienkovite presadzované a hlavne zbytočné. " také to  plakanie nad rozliatym mliekom s krikom po funuse..."
Stretol som sa s ľuďmi, ktorí sú presvedčení, že by sme nemali jesť potraviny vyrobené z rastlín a živočíchov, ktoré nie sú pôvodné. Tak to je ťažko. Mamuty už nie sú . Naši predkovia zožrali všetkých . Iste, lesné plody a jelene nás asi fakt neuživia... Všetko ostatné sme si sem priniesli a akosi zdomácnelo... Len ťažko by sme sa vzdávali, čo len tých posledných druhov, ktoré sme si priniesli z Ameriky - zemiaky, paradajky, paprika, fazuľa, kukurica, niektoré tekvice a pod.
Ďalšou "módou" sú biopotraviny, pestované bez chemického ošetrovania...
Ono je to skôr naopak. "Módou" je striekať zeleninu a ovocie rôznymi chemickými látkami. Najmä pesticídmi proti burine, insekticídmi proti hmyzu, fungicídmi proti hubám a plesniam. Umelé hnojivá sú totiž vyrábané často z ropy a slovíčko umelé je výstižné. Ovocie a zelenina pestované pod dáždnikom chemickej ochrany a strojovej efektivity. Podľa normy, "bez farby , chuti a zápachu". To predsa nikoho neurazí, ani nenahnevá.
Prostredie, ktoré sme si my ľudia vytvorili pre svoj život sa výrazne líši od toho, pre ktoré sme "stvorení". Čoraz viac ľudí to cíti a vníma ako paradox. Ľudia chcú žiť život pre ktorý sme najlepšie prispôsobený. Ktorý najlepšiečvyhovuje nášmu telu a duševne nás menej stresuje. Chemické látky používané v poľnohospodárstve pri výrobe potravín, sa v prírode bežne nevyskytujú. Najčastejšie sú určené na zabíjanie živých organizmov, ktoré nazývame škodcovia. Tieto látky by v koncentrácii v akej sú aplikované často zabili aj človeka. Iste, postupne ich  dážď zmyje a vietor rozfúka. Potraviny si predsa treba umyť... Tieto látky sa však vstrebajú aj do potravín na ochranu ktorých boli určené. Dážď ich zmyje ale nerozloží a v prirodzenom kolobehu začnú obiehať v prostredí, pričom škodia všetkému živému včítane človeka.
Ak existuje možnosť  neotravovať seba a prírodu okolo nás, prečo ju nevyužiť!
Ak vám bude niekto tvrdiť, že toto tak musí byť a iná možnosť neexistuje, čo to znamená? Uvažujme prečo to ten ččovek tvrdí. Možno to jednoducho počul a prijal. Je to veľmi pohodlné. Netreba pritom ani moc uvažovať. Ak je to konformný väčšinový náhľad tak je to predsa najlepšia stratégia. Neští proti vetru! Nepláva proti prúdu! Nenesie pritom svoju kožu na trh. Ak sa niekedy ukáže, že to tak nebolo, proste zo dňa na deň možno zmení názor, v prípade potreby. Obráti kabát a hrá ďalej. Toto je však vysoká hra! Nejde iba o život! Ide o mnoho životov. Ide o celú civilizáciu!
Preto ten návrat k prírode. K prostrediu, ktoré síce možno nie je tak výrazne pod ľudskou kontolou .... ale je prirodzené a nie umelé.
Nuž ale veď aj my ľudia sme predsa vyšli z lona prírody a tedy sme tiež príroda. Patríme k našej planéte a všetkému živému. Nič teda nie je umelé a naopak všetko je prirodzené...
Je to len hra zo slovíčkami. Je jedno ako to nazveme. Či existuje aj niečo umelé, alebo všetko je prirodzene prirodzené z prírody. Faktom zostáva, že život v tomto systéme sa už mnohým prirodzený nezdá a chceli by žiť inak .
Divíš sa im?


Tento prvý článok napísal náš dobrý kamarát Andrej Daněk, ktorý sa zaoberá pestovaním a predajom stromčekov a rastlín. Kontakt na neho nájdete aj na jeho stránke www.asimina.webnode.sk

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.