16. Zákon rezonancie.

Vedomie súladu, cestovanie v čase, umenie riadiť svoj život,

podstata duchovného liečenia.

V tomto svete sa prejavuje množstvo zákonov a zákonitostí, ktoré ovplyvňujú život človeka a preto, ak chce človek žiť s týmto svetom v súlade, mal by ich poznať. Na prvý pohľad sa to môže zdať dosť zložité, ale dôležitá je chuť poznávať a vymaniť sa z utrpenia a všetko ostatné už bude nasledovať. Výhodou oproti zákonom svetským je to, že prírodné zákony sa nemenia.

Vždy, keď chceme prísť na koreň veci, musíme sa najprv k tomuto koreňu dostať. Ak preberáme tému prírodných zákonov, v tomto prípade je koreňom veci zdroj, základ, z ktorého všetky ostatné zákony priamo, či nepriamo vychádzajú. Týmto zdrojom, základom, koreňom je zákon, ktorý sme nazvali

zákon rezonancie. Tomuto zákonu podlieha život celého hmotného aj nehmotného (jemnehmotného) sveta a je jedno, či sa jedná o človeka, slnko, alebo celý vesmír.

V tomto článku sa pokúsime odhaliť jeho podstatu a vplyv na človeka, na život a všetko, čo sa v ňom nachádza.

Poďme teda na to.

Ľudské vedomie je v tomto svete vždy ohraničené tým, čomu človek rozumie. Čo človek nechápe je pre človeka neviditeľné. Prípadne si o tom vytvára nejaké predstavy a mýty.

Ak človek niečomu rozumie, dokáže do toho aj tvorivo zasahovať a nemusí byť valcovaný životom, neznajúc, čo sa to vlastne deje.

Ak chceme pochopiť, čo je to zákon rezonancie, musíme si najskôr povedať, čo je to rezonancia a čo rezonuje.

Od Einsteina vieme, že hmota je energia. Ďalej vieme, že akákoľvek hmota vyžaruje túto energiu vo forme poľa (elektrické a magnetické). Toto pole sa šíri do priestoru vo vlnách. Jednotlivé vlny majú svoju frekvenciu (vlnová dĺžka).

Ak sú dve telesá rovnako naladené, teda majú rovnakú frekvenciu, sú v súzvuku, vytvárajú harmóniu. Ako dvaja hudobníci. Ak je ich viac, vytvárajú orchester a krásnu hudbu. Ak telesá nie sú zladené, vytvárajú disharmóniu, nesúzvuk. Takáto hudba znie falošne.

Ďalšou vlastnosťou hmoty je schopnosť podobnou frekvenciou vyvolať odozvu

(menšiu alebo väčšiu). Táto vlastnosť hmoty sa nazýva rezonancia.

V elektrike a vo fyzike sa teleso, ktoré vlnenie vytvára nazýva oscilátor a teleso, ktoré toto vlnenie prijíma (a rozochveje sa) sa volá rezonátor.

Neplatia tu Ňutnove zákony, že akcia vyvolá rovnakú reakciu, ale zákony kvantové, a teda akcia môže vyvolať aj podstatne väčšiu reakciu (energiu), alebo naopak.

V praxi ste to mohli vyskúšať napríklad s gitarou, keď ste našli správny tón, dokázali ste rozozvučať celé okno, alebo iný predmet.

Vojaci majú zakázané pochodovať na moste, lebo keď začnú pochodovať s frekvenciou podobnou akú vyžaruje most, tento sa môže poškodiť, alebo aj zrútiť.

Všetci si ďalej pamätáte na pokusy, kedy spevák určitým tónom hlasu dokázal prasknúť sklenený pohár atď.

Takže toto je rezonancia.

Zopakujme si z predchádzajúcich článkov, čo je to hmota a čo teda rezonuje.

Základné rozdelenie hmoty sme spravili takto:

Hrubohmotný svet:   svet fyzických predmetov viditeľných ľudským okom

(fyzický svet)

Jemnohmotný svet:   svet myšlienok, obrazov, citov, emócií...

(duchovný svet)

Vedomie v tejto súvislosti je schopnosť reflexie a sebareflexie, seba a týchto hmotných javov (a vzťahov medzi nimi).

Takže vieme, čo je hmota. Vieme, že jeden hmotný predmet vie rozozvučať (rozochvieť) iný hmotný predmet a vieme aj to, že reakcia môže byť väčšia ako akcia. Menšia sila (energia) dokáže vyvolať (prejaviť) väčšiu silu. Túto vlastnosť sme označili ako rezonancia.

Ďalej sa vráťme na chvíľu k Einsteinovi.

Tento pán okrem iného rozvinul aj teóriu, ktorú nazval teóriou relativity. Teóriou preto, že vychádza iba z mysle a nie je podložená hmotným dôkazom (sám dôkaz neuskutočnil).

Uveďme si teraz jeden príklad, ktorý sa k tejto teórii vzťahuje (neskôr pochopíme prečo).

Príklad 1:  

Predstavme si kozmonauta, ktorý na Zemi postaví raketu.  
 

 

Nasadne do nej a vyletí ku hviezdam. Putuje vesmírom, až raz vo vesmíre objaví čiernu dieru. Táto čierna diera začne kozmonauta aj s jeho loďou priťahovať,  až na nej raz kozmonaut pristane. Čierna diera je teleso s tak obrovskou príťažlivosťou, že z nej neunikne ani svetlo. Čas sa v nej stráca a priestor s hmotou sa pod vplyvom obrovskej gravitačnej sily prepadá sám do seba.

Kozmonaut sa ocitol na mieste, kde neexistuje čas a priestor sa postupne stratí tiež. Predpokladajme, že kozmonaut toto všetko prežije.

Čierna diera ukončí svoj život tak, že sa prepadne pod vplyvom gravitácie do seba. Zánik čiernej diery ale znamená prechod (alebo zrod) do nového, iného vesmíru.

Pretože ale čas v čiernej diere neexistoval, kozmonaut sa logicky ocitne v inom vesmíre, ale v inom čase.

Predpokladajme, že tento kozmonaut postaví znova raketu, znova vyštartuje ku hviezdam a znova pristane na inej čiernej diere. Tam sa znova prepadne do iného vesmíru, ale z toho množstva vesmírov je aj možnosť, že sa prepadne do toho pôvodného. Teda na Zem, do slnečnej sústavy, mliečnej dráhy.

Ale prepadne sa do iného času (z dôvodu, ktorý sme spomínali). Môže sa prepadnúť do minulosti ale aj do budúcnosti.

Ak predpokladáme, že budúcnosť nepoznáme, ukončime tento príklad tým, že kozmonaut sa prepadne do minulosti.

 

Čo sa ale stane?

Ak kozmonaut cestuje v čase späť, stane sa to, že pristane na Zemi ešte pred tým, ako z nej prvý krát vyštartoval.

Stretne sám seba  ešte pred tým, ako prvý krát odštartoval zo zeme.

Konec príbehu (príkladu).

Zdá sa vám to šialené?

Vôbec nie. Cestovanie v čase je jeden zo základných predpokladov fungovania vesmíru a my si teraz uvedieme príklady, ako to môže zažiť a zažíva vedomý človek na tejto planéte.

Dobre, takže toľko k teórii. A teraz sa presuňme do reality. Pokúsime sa teraz predchádzajúce informácie uviesť do bežného života.

Príklad 2: 

Myšlienka je kvalita hmoty. Každá myšlienka má svoje vyžarovanie.

Predstavme si, že sa chceme niekoho niečo spýtať. Je úplne jedno, o čo ide.

Samotná myšlienka na danú otázku spustí (nesie sebou) vyžarovanie poľa z nášho tela a aj vedomia, pretože sme si vedomí toho, čo sa chceme spýtať. Otázku sme zatiaľ nevyslovili, máme ju len v mysli a preciťujeme ju. Pole myšlienky sa z nás šíri smerom k človeku, ktorého sa chceme niečo spýtať. Dotyčný je nevedomý a preto nezachytí otázku v tvare myšlienky. Lenže podvedomie je nezávislé na vedomí človeka a myšlienku zachytí bez ohľadu na to, či chceme, alebo nechceme. A nielen, že tú myšlienku (otázku) zachytí, ale ju aj spracuje na základe svojho pochopenia (pochopenia príjemcu) a pošle tak odpoveď tomu, kto sa pýtal. Táto odpoveď je vo forme vyžiareného poľa a udeje sa len na úrovni podvedomia a tak dotyčný vôbec nemusí vedieť, že sa niečo deje

(že odpovedal).

V praxi to znamená asi toľko, že odpoveď na otázku dostaneme ešte pred tým,

ako otázku vyslovíme.!

A ten, ktorého sme sa chceli spýtať, o tom ani nemusí vedieť.

Všimli ste si tú podobnosť s kozmonautom, ktorý stretol sám seba ešte pred tým, ako vyštartoval?

Jediný rozdiel je v tom, že tento druhý spôsob si môžete odskúšať sami na sebe a overiť ho tak v živote.

Nebude to pre vás už len teória ako pre Einsteina, ale realita, lebo ste ju overili v praxi.

V ďalšej časti si povieme, ako sa dostať do stavu, kedy sme schopní vnímať myšlienky a pocity, a prečo sa nám táto schopnosť stratila..

Začnime tou druhou časťou.

Kde a kedy sme to stratili?

V článku ,, Kde sú korene príčin?“ som to načrtol. Teraz to doplním.

Malé dieťa je čisté, neskazené, vnímavé. Cíti seba aj priestor, v ktorom sa nachádza.

Potom nastúpia rodičia, učitelia, farári... A tí sa snažia dieťa ,,napraviť“, lebo oni to vedia lepšie. Dieťa je hladné, má chuť na jablko, ale rodič mu ho nedá a povie mu to nejedz, lebo sa z toho posereš, daj si radšej chleba! Príde do družiny, má chuť na kapustu a dajú mu guláš. Má chuť na makové slíže a dávajú mu bryndzové halušky.

Keď nie je hladné, dávajú mu jesť. Za otecka, za mamičku... A keď je hladné nie je to, na čo má chuť. Potom, keď rastie, chce hrať futbal, ale oni ho učia matematiku. Keď sa chce učiť hrať na husle, učia ho hrať na píšťalu alebo učia dejepis. Keď chce spať, nútia ho vstať. Keď chce byť hore , nútia ho spať. Myslím, že ďalej netreba pokračovať.

Celé toto pokrytectvo je podporované spoločnosťou, rodinou, školstvom, náboženstvami.

Výsledok je, že nikto nerobí to, čo by chcel, z čoho má radosť. Ľudia to už aj zabudli cítiť.

Produkcia poslušných otrokov sa zato znásobila.

Ľudia podľahli istotám spoločnosti. Bohužiaľ si neuvedomili, že s istotou zamestnanca stratili aj slobodu duše. Slobodu tvorivosti.

Ako má teda človek cítiť to, čo mu hovorí jeho telo a myseľ, keď robí všetko možné aj nemožné len nie to, čo mu je prirodzené?

Ak sa chce človek vrátiť sám k sebe, k pochopeniu a vnímaniu, ktoré je jeho súčasťou, musí sa tohto všetkého zbaviť. Inak to nejde. To ale nikto za nikoho nespraví.

Je dobré začať prečistením tela.

Telo je najdôležitejší nástroj. Dokáže cítiť seba aj priestor okolo. Dokáže signál vysielať aj prijímať. Poznať vlastné telo je dobrý začiatok. Dnes je množstvo literatúry ako sa to dá. Vždy si treba vybrať tú metódu, ktorá je s človekom v súzvuku, ktorá s človekom rezonuje. Už od tohto momentu treba začať počúvať svoje telo.

Žiadna diéta by sa nemala robiť dlhodobo! (je dobré ich vyskúšať viac)

Je len nástrojom na prečistenie tela a aj počas nej treba jesť len to, na čo máme chuť (s čím rezonujeme).

Keď sa telo bude čistiť, človek sa automaticky stáva vnímavejší.

Technike ,,pokus, omyl“ sa nevyhneme. Je dobré sa poradiť so skúsenejšími ľuďmi, ale vždy je dôležité rozhodnúť sa podľa toho, čo nám hovorí naše telo.

Podvedomie človeka všetko zachytí. Je len otázkou, do akej miery sme vnímaví a zachytíme to aj vedomím.

Príklad 3:

Som hladný, ale neviem, čo by som jedol. Počkám chvíľu a začnem v mysli, alebo pohľadom skúmať, ktorá potravina ma začne napĺňať, ktorá rozozvučí moje telo, ktorá so mnou zarezonuje.

Prvý hlad býva klamlivý, lebo vychádza zo zvyku, z povrchu. Je dobré chvíľu počkať.

Som smädný, naladím sa na to, čo by chcelo piť telo...

Rád by som športoval...

Rád by som maľoval...

Tu sa cítim dobre, tu zle...

Základ je vycibriť svoje telo vnímaním svojich pocitov.

Postupne človek pochopí, že pocity vychádzajú z myšlienok a na základe pocitu ich aj dokáže rozoznať. (Môžu sa zjemniť aj iné zmysly a rozvinie sa napríklad

jasnovidnosť alebo jasnosluch).

V skratke sme si povedali o vnímaní skutočnosti. Čo ale robiť, keď tá skutočnosť je, alebo môže byť nepriaznivá?

Ako to zmeniť?

Tu začneme trochu matematikou.

Všetci si zo školy pamätajú rovnice o jednej neznámej, o dvoch, výnimočne o troch neznámych. Nikto nevedel načo sa to učíme.

Tí, čo študovali teóriu hier, alebo optimálne programovanie, poznajú rovnice (matice) o stovke, tisícke neznámych, možno viac.

Skúste mi ale povedať, koľko neznámych obsahuje život?

Idete na služobnú cestu, na dovolenku, alebo len tak hocikam. Koľko neznámych je v tejto rovnici? Čo všetko môže ovplyvniť to, že do vás vrazí nejaký debil a rozbije vám kufor na čerstvo umytom aute? ( v tom lepšom prípade).

O päť minút meškáte, niekto sa zle vyspal, zrovna sneží, nasrala ma svokra, cestári zase neodhadzovali, niekto mal defekt, niekto sa posral...

Čo všetko môže ovplyvniť, že sa vám niečo stane?

Život je sakra nebezpečný. Preto väčšina ľudí hľadá istoty a radi sa stávajú ich otrokmi.

My ale život vnímame ako dobrodružstvo. Možnosť sa niečo naučiť. Možno aj to, ako vyriešiť rovnicu o nekonečne veľa neznámych. A život je nekonečný.

V hornej časti sme si popísali, čo je to zákon rezonancie. Ak sme ho do dôsledku pochopili, môžeme ho využiť aj pri riešení tejto úlohy.

V princípe existujú dva spôsoby riešenia.

Aktívny spôsob a  pasívny.

1. Aktívny spôsob vyžaduje aktívnu vôľu.

Spočíva v tom, že vytvoríme aktívny obraz toho, čo chceme prežiť. A nielen, že ten obraz vytvoríme, ale naplníme ho aj citmi! Toto je veľmi dôležité, lebo samotné myšlienky a obrazy nemajú silu, sú len nositeľmi sily.

A žiadny obraz, žiadna myšlienka sa nedokáže prejaviť(zhmotniť) vo viditeľnom svete, ak nie je naplnená citmi!

V našom prípade, ak teda niekam cestujeme, vidíme, ako cestujeme a docestujeme v pohode, bez havárie a problémov. V duši cítime pokoj, radosť, odhodlanie, že znova nás život nejako obohatí...

Tento duševný stav spolu s obrazom do priestoru vyžiari pole. Toto pole začne ovplyvňovať skutočnosť (vesmír) tak, že k sebe na základe zákona rezonancie, začne k sebe priťahovať sebe podobné obrazy a skutočnosti. Tak všetko, s čím sa na svojej ceste stretnete, bude ovplyvnené týmto poľom.

Pre úplnosť dodám, že elektromagnetické pole sa šíri do priestoru rýchlosťou 300 000 km/s (čo je rýchlosť svetla).

Teda vieme si asi predstaviť, aký majú dosah naše myšlienky a city.

Čo sa začne diať?

Ten, kto sa mal posrať, stihne záchod. Ten kto sa mal pohádať so svokrou, ju nestihol. Cestári síce neodhŕňali celé mesto, ale tá ulica, kde ste mali ísť vy, bola posypaná. Tých 5 minút, čo ste meškali v Nitre, ste dohnali niekde inde...

Máte príjemnú cestu za sebou.

2.Pasívny spôsob:  Jedná sa o stav, ktorý som nazval ,,vedomie nestranného pozorovateľa.“ Podrobne som ho popísal v článku ,, Podstata psychických porúch, možnosti uzdravenia a ochrany“

Znova sa jedná o podobný princíp, ako v prvom prípade, len svojim postojom aktívne nezasahujeme do deja.

Stav, v akom sa ale nachádzame samotný, je zdrojom uvoľnenej, kľudnej energie, ktorá rovnako na základe rezonancie mení skutočnosť, s ktorou sa človek na svojej ceste životom stretáva.

Pri tejto technike chcem znova upozorniť, že je možné ju úspešne používať súbežne s budovaním vôle (pokiaľ ju nemá už človek dostatočne vybudovanú).

V opačnom prípade môže dôjsť k lenivosti, pohodlnosti a ľahostajnosti.

Ak je vôľa dostatočne vybudovaná, je možné a po čase aj nutné ju uvoľniť. (Práve v tomto bode sa zaseklo veľa jogínov a ľudí, čo pracovali iba s technikami a vôľou).

Život je jednotou dvoch protikladných síl:

Elektrickej a magnetickej

Odstredivej a dostredivej

Teplej a chladnej

Aktívnej a pasívnej

Preto aj tieto dve metódy, techniky sa budú dopĺňať, alebo kombinovať.

Nádych strieda výdych, rovnako ako deň strieda noc. Nedá sa donekonečna nadychovať, a nie je stále ani svetlo.

Tak isto sa nám nie vždy všetko podarí a občas sa to aj poriadne posere. Vieme už, že aj to k životu patrí, vieme prečo a vieme, čo sa s tým aj má robiť.

Posledná vec, čo teraz k tejto téme chcem uviesť je súvislosť tohto zákona so vznikom náboženstiev a rôznymi zázračnými uzdraveniami.

Ak sme pozorne študovali svetové náboženstvá, určite ste si všimli, že pri zrode stáli ľudia, ktorí boli popisovaní ako boží synovia, konali zázraky a uzdravovali chorých.

Čo sa to vlastne dialo a kto boli títo ľudia?

Začnime príkladom.

Príklad 4:

Predstavte si, že niekde v Lourdách, pri Fatime, alebo v Medžugorji žije nejaký chorý človek, ktorý tak verí v božie uzdravenie, že stále má pred očami obraz uzdravenia, dokonalého Ježiša, intenzívne to prežíva a úplne sa mu odovzdá.

Čo tento človek (nevedome) robí? Ak ste pozorne čítali tento článok, tak je vám jasné, že kombinuje dve techniky, aktívnu a pasívnu, ktoré sme tu uvádzali, ako možnosti na zmenu skutočnosti. Vytvorí pozitívny obraz, precíti ho a zároveň sa odovzdá (prijme skutočnosť).

To, že sa odovzdá Ježišovi, nie je podstatné. Funguje to v hociktorom náboženstve aj mimo neho. Môžete sa odovzdať aj soľnému stĺpu. Pri tejto technike nie je podstatný Ježiš ani Budha, ale moment odovzdania, prijatia.

(Kresťania tomu hovoria viera, ale či naozaj rozumejú tomu čo sa vlastne deje?... V taoisme sa tomu hovorí wu-wej, v budhizme dhjana, židia tomu hovoria kabala, slovania Ra-dosť...)

Tak tento chorý človek zo svojho tela vyžiari harmonické pole, ktoré spontánne začne meniť všetko do jeho podoby. Ak je v tele takéhoto človeka disharmónia, a choroba je disharmónia, vyžiarené pole ju začne meniť ku svojmu obrazu na harmóniu, na zdravie.

Chorý človek sa uzdravil!

(Keď lieči človeka iná osoba, tak tento obraz a pocity zdravia vidí a prežíva liečiteľ v sebe a zároveň aj v človeku, ktorého lieči.)

 

To, že ľudia nerozumejú tomu, čo sa udialo a nazvú to zázrak, alebo prácu boha, nič nemení na skutočnosti, že sa jedná o jednoduchý prírodný zákon.

Zákon rezonancie.

Je to niečo, ako keď voľakedy buchol blesk, ľudia nepoznali prírodné zákony a nazvali to dielo boha, ale v skutočnosti to bol jednoduchý elektrický výboj.

Pre nás je dôležité praktické využitie tohto zákona. Ak sme ho pochopili, pochopili sme aj podstatu duchovného liečiteľstva. A nielen toho, ale aj podstatu toho ako riadiť a vytvárať svoj život.  A nie len svoj. (V  tejto súvislosti je dôležité pripomenúť význam výberu vhodného mena pre novorodenca. Rodič každým vyslovením a precítením tohto mena vedome pripravuje cestu životom svojmu dieťaťu. Pozri článok ,,Slovenské mená a ich význam").
Pochopili sme podstatu toho, čo ovládali a rozumeli tomu ľudia ako Ježiš, Lao-c, Budha, Mahavíra atď., a ktorých ľudia z nevedomosti nazývali božími synmi. Nie, že by neboli niekoho synmi. Nie že by nemohli byť boží. Veď všetci sme dietky božie. Píšu, že nás boh stvoril na svoj obraz. Nie, že by nemohli byť výnimoční, alebo vyvolení. Veď každý je niečím výnimočný, každý je vyvolený na niečo iné. Ale tvrdiť, že viera je cieľ, je ako tvrdiť, že motyka sama okope záhradu.

Viera pre chápajúcich ľudí vždy bola len nástrojom na poznávanie.

Verím, že sa naučím po čínsky, tvrdo na tom pracujem a výsledkom, cieľom je, že sa po čínsky naučím. Ak verím v seba, výsledkom by malo byť, že seba spoznám. A ak verím v boha, tiež by som ho mal spoznať. Aj Ježiš hovoril ,,hľadaj a nájdeš“. Ak človek hľadá odpovede, skúma, premýšľa, tak naozaj aj niečo môže nájsť, pochopiť. A viera v to, že pochopí, mu slúži ako nástroj k tomuto cieľu a dodáva mu silu, keď to už všetci ostatní vzdali.

Vždy ale ostáva viera nástrojom, a cieľom by malo byť pochopenie.

To sa ale nikomu nedá nanútiť, k tomu sa naozaj musí dopracovať každý sám.

Veď posúďte sami:

Ak vám niekto ukáže zápalkovú škatuľku a povie vám, je tam 10 zápaliek. Potom príde druhý. Ten povie, že ich tam je 30. Iný povie 35. A nájde sa aj taký, čo povie, že škatuľka je prázdna. Komu budete veriť? No môžete veriť komukoľvek a v čokoľvek, ale keď škatuľku neotvoríte, nikdy nebudete vedieť koľko je tam skutočne zápaliek...

HAVK, Morho!